Ako okradli občanov o dividendy po novembri 1989

Elegantne, jednoducho, hladko… Tak rafinovane, že mnohí Slováci si to ešte dodnes neuvedomujú a nepociťujú krivdu z tohto „zbojstva“. Hoci ich okradli už pred viac ako 20 rokmi.

Od roku 1948 existovalo v Československu, teda aj na Slovensku takzvané „všeľudové vlastníctvo“. Určitá časť bola získaná zoštátnením či vyvlastnením, väčšia časť bola vybudovaná pracujúcimi v priebehu štyridsať rokov. Majetok bol oficiálne vo vlastníctve a v riadení štátu. Avšak v skutočnosti bol majetkom všetkých občanov, čo bolo zahrnuté aj v Ústave. Oni boli jeho spolumajiteľmi, spolupodielnikmi.

Pretože aj za socializmu fungovali základné trhové princípy, i tento majetok prinášal zisk. Predovšetkým produkciou materiálnych produktov, poskytovanými službami, vedou, výskumom, predajom. Podobne ako to funguje v ekonomike aj v súčasnosti. Tento zisk sa v náležitej miere, (okrem investícii na rozvoj, inovácie, modernizácie, nákup surovín, obnovu materiálnej bázy, nákladov na mzdy a pod.) prerozdeľoval medzi vlastníkov či spoluvlastníkov. Teda medzi všetkých občanov. To boli „dividendy“, vo forme poskytovania podmienok na dôstojnú existenciu a rozvoj človeka. Občan dostával bývanie (byty, nenávratné pôžičky), lacnejšie jedlo (cez nízke ceny potravín), bezplatné zdravotnícke služby, vzdelanie, lacnú dopravu (dotovanú štátom), knihy (za nízke ceny), detské ošatenie a podobne. Dnes tieto výhody niektorí „bagatelizujú“. Hoci na druhej strane mnohí nevedia, ako vyjsť z terajšieho príjmu s nákladmi na bývanie, stravovanie, štúdium svojich detí, na lieky, lekárov a podobne.

Okrem toho, každý občan ako spoluvlastník spoločného majetku, mal tiež reálne nárok na prácu v spoločných (štátnych) podnikoch a zariadeniach, za ktorú dostaval primeranú mzdu.

Prišiel však rok 1989 a prevážna väčšina občanov sa dala veľmi ľahko presvedčiť, že ich majetok nevie štát, a teda ani oni ako spoluvlastníci, dobre spravovať. Že majetok treba sprivatizovať, predať. Tak sa aj stalo. V podstate pracujúci, spoluvlastníci národného majetku, bez náhrady odovzdali svoje podiely na vlastníctve mafiánsko-nomenklatúrnym špekulantom, zahraničným podnikateľom a spoločnostiam. Neuvedomujúc si, že tým sa zbavujú aj nárokov na akýkoľvek podiel zo zisku za predaj, či fungovanie tohto majetku. Dnes iní užívajú dividendy z majetku, ktorý budovali naši dedovia a otcovia.

Až teraz mnohí zisťujú, že „fuč“ sú všetky výhody z všeľudového vlastníctva. Vtedy ich pokladali za „samozrejme“ a nesprávne ich hodnotili ako veci „zdarma“. Všetky výhody im patrili zákonite, ako spolumajiteľom. Hoci sa mnohí tak nesprávali ani tak nerozmýšľali. Nešlo o žiadnu „podporu“ ani o „charitu“, či „dobročinnosť“.

Ako príklad, aké asi sú a kam dnes plynú zisky z nášho „bývalého majetku“, nám poskytuje konkrétny fakt z novín. Podľa nedávnej informácie, riaditeľ US Steele Košice (bývalých VSŽ), zarobil ako osoba za minulý rok 4,85 miliónov eur.

Ak toľko zarobil riaditeľ, koľko zarobili vlastníci? Aký mohol byť zisk štátu, ak by podnik ostal v štátnom vlastníctve? Koľko takých podnikov tu bolo a koľkých peňazí sme sa zriekli sami? Okrem „tichého“ hromženia a nariekania kdesi v „kútiku“ nie sme však ochotní ani schopní urobiť nič, aby sme urobené chyby a spáchané krivdy napravili.