Národné záujmy

My Slováci sme úspešným národom do tej miery, že sme sa po zmene režimu dokázali civilizovane osamostatniť, vytvoriť si vlastnú republiku po vzájomnej kultivovanej dohode s Čechmi. To bol významný, priam historický krok v demokratizácii postavenia slovenského národa. Avšak  rovnocenné postavenie našej spoločnosti s inými národmi sme doposiaľ nedosiahli. Získali sme politickú samostatnosť, ale stratili sme samostatnosť hospodársku. Dokonca do takej miery, že mnohí slovenskí občania sa cítia byť cudzincami vo vlastnej krajine a hľadajú šťastie v zahraničí.

Slovensko je ekonomicky okupované zahraničnými spoločnosťami a bankami. Štátnemu sektoru SR patrí približne iba päť percent výroby a služieb a len tri percentá finančnej sféry. Naše už nie je takmer nič. Pritom aj taká krajina, akou sú individualisticky založené Spojené štáty, má dvadsaťpercentný verejný sektor a tradične štedro rozdáva štátne dotácie svojim farmárom, či už chovajú dobytok, alebo pestujú bavlnu, kukuricu a iné plodiny. Subvencie im umožňujú úspešnú konkurenciu na medzinárodných trhoch. Podstatne silnejšie štátne sektory majú Nemecko, Francúzsko a ďalšie západoeurópske krajiny – a čo je najdôležitejšie – verejnosť je s nimi spokojná. Preto si tamojší politici nemohli dovoliť bezuzdnú privatizáciu, aká nás na Slovensku okradla o národné hospodárstvo.

Žijeme pod nadvládou západných bánk a spoločností vyrábajúcich energie, automobily, elektroniku a iné tovary. Odvážajú si od nás miliardy ziskov a my nemáme ani na opravu výtlkov. Naša podriadenosť cudzím záujmom sa prejavuje rôzne, ale najponižujúcejšie a v rozpore s demokraciou je, že slovenská vláda nemá v rukách ekonomickú, teda rozhodujúcu moc. Keď spoločnosť US Steel, ktorá výhodne sprivatizovala kombinát Východoslovenské železiarne v Košiciach, naznačila odchod z našej krajiny, lebo ceny za energie sa jej zdali vysoké, premiér Fico bol nútený ísť riešiť hroziacu stratu pracovných miest až do Pittsburgu, kde má americká firma svoje ústredie. Je smutné, že vláda SR, ktorá americkému podniku poskytla dlhoročné daňové prázdniny, musí poskytnúť ďalšie výhody, aby US Steel láskavo pokračovala vo využívaní slovenskej lacnej pracovnej sily.

Z politických strán iba KSS je proti tomu, aby sa Slovensko zúčastňovalo na takej zvrátenej konkurencii, v rámci ktorej hospodársky závislé krajiny súťažia medzi sebou, ktorá z nich poskytne bohatým západným štátom lacnejších pracovníkov a dlhšie daňové prázdniny. Aj tak nemáme zaručené, že sa cudzí výrobca so svojou výrobou po čase neodsťahuje do inej krajiny, ktorá mu ponúkne lepšie podmienky pre maximálne zisky.

Nemôžeme sa zmieriť s tým, že nám vládnu ľudia, ktorých si nevolíme. Volia naši občania členov vedenia spoločností Volkswagen, Peugeot, Citroen, KIA, Penta, J&T, US Steel? Nevolia, a pritom sú to oni, ktorí rozhodujú o tom, že slovenskí zamestnanci dostávajú iba štvrtinové či pätinové platy v porovnaní so západoeurópskymi krajinami. Volia si občania šéfov obchodných reťazcov Billa, Lidl, Tesco, Kaufland? Nevolia, a sú to oni, ktorí pridávajú k cenám potravín nekresťanské ziskové marže a macošsky sa správajú k slovenským výrobcom. Volia Slováci majiteľov Slovenskej sporiteľne, VÚB, Tatra banky, ČSOB a iných finančných inštitúcií? Nevolia, a sú to oni, ktorí stanovujú pri hypotekárnych úveroch až štvornásobné úroky v porovnaní s tými v bohatých krajinách. Môžu si to dovoliť, pretože nemusia čeliť konkurencii domáceho štátneho sektoru, ktorý u nás v podstate neexistuje.

Voliči dávajú hlasy politickým stranám, ale nimi vytvárané vlády po každých voľbách odovzdávajú občanov na milosť a nemilosť súkromnému sektoru, predovšetkým zahraničnému, kde demokracia končí pred bránami podnikov a o spravodlivej odmene za prácu nemôže byť ani reč. Po voľbách sa menia poslanci a vlády, nemení sa však ekonomický model, pochádzajúci z celoplošnej privatizácie, ktorý neuspel nikde na svete, pretože nepriniesol rozvoj. Podľa definície experta OSN Ignacy Sachsa, „rozvoj sa nezakladá na raste hrubého domáceho produktu, ale na schopnosti vytvárať zamestnanecké miesta, na odstraňovaní nerovnosti medzi ľuďmi a na znižovaní chudoby. Rozvoj má vychádzať z vnútorných potrieb, čo je opakom napodobovania, má sa opierať o vlastné sily, má byť v súlade s logikou potrieb obyvateľstva, a nie s logikou trhu.“

Čo nám priniesol privatizačný model (neoliberalizmus)? V súčasnosti máme 307 tisíc nezamestnaných, stovky tisíc chudobných, na každého z nás pripadá minimálne sedem tisíc eur štátneho dlhu. Časť detí žije v nedostatku a má nedobrú sociálnu perspektívu. Mnohí sa strachujú, že prídu o prácu, ktorá sa nedá vystať v radoch, ako kedysi banány. Sú aj takí, ktorí stoja na múku a cestoviny z európskych fondov, aby nehladovali. Traumatizuje ich, že nemôžu rodine poskytnúť istoty. Ľudia majú tiež obavu z nedostatočných príjmov, z neschopnosti platiť účty za elektrinu, plyn, vodu, teplo, za podnájom. Mladí sa neženia a nevydávajú, lebo ceny bytov sú pre nich nedostupné. Najväčšou tragédiou je nezamestnanosť. Znamená stratu príjmov, ale aj sebarealizácie a zároveň nadobudnutie pocitu spoločenskej krivdy, diskriminácie, pocitu nezavinenej nadbytočnosti na trhu, do ktorého štát nezasahuje dostatočne účinne. Nie náhodou pápež František upozornil svet: „Ak je spoločnosť organizovaná takým spôsobom, že nie všetci majú možnosť pracovať, tak taká spoločnosť je nespravodlivá.“

Čo sa dá urobiť pre to, aby naša spoločnosť bola spravodlivá? Rozhodne treba zdemokratizovať ekonomický model, doplniť a vyvážiť ho štátnym sektorom, ktorý by mal v rukách strategickú energetickú sféru: výrobu elektriny, jej rozvod, dovoz a skladovanie plynu, zásobovanie obyvateľstva vodou. Musí ísť o ekonomickú reformu v prospech všetkých obyvateľov. Vláda by mala vychádzať z poznatkov špičkových svetových vedcov, že civilizačný pokrok v 21. storočí bude zabezpečovať kombinácia komputarizácie (zavádzania počítačových technológií) s biotechnológiami, ktoré sa dajú využiť v nových liečebných postupoch, pri výrobe liekov a potravín i pri ochrane prírody. Naša krajina má vo využívaní biotechnológií isté tradície, takže by nemal byť problém zakladať moderné štátne podniky na produkciu potravín a liekov (generík) a vytvoriť vlastný, slovenský export produktov s vysokou pridanou hodnotou. Bohaté skúsenosti máme aj so strojárskou a zbrojnou výrobou, mohli by sme sa špecializovať na záchranné obojživelné vozidlá, ktoré sú žiadané vo svete čoraz viac postihovanom živelnými pohromami. Ak sú naši ľudia schopní pri Trnave vyrábať vyhľadávaný nábytok pre Ikeu, prečo by sme z výrobkov z dreva, ktorého máme dosť, nemohli urobiť ďalší vývozný sortiment?

Rozširovanie štátneho sektoru by sa realizovalo novou, modernou výrobou a využívaním našich vlastných surovín. Exportovať by sme mohli aj liečivé vody. Bolo by užitočné, keby sa štátneho podnikania zúčastnil menšinovo aj súkromný kapitál. Treba začať s vlastným rozvojom, aj keby sme si na to mali požičať. Bola by to tá najlepšia investícia do vytvárania pracovných miest a uplatnenia slovenských talentov, ktoré v súčasnosti odchádzajú za prácou do cudziny. Rozšírenie verejného sektoru by automaticky stabilizovalo našu spoločnosť, lebo štátne podniky vedia dávať nielen prácu, ale aj spravodlivú odmenu, keďže sa neženú za maximálnymi ziskami a stačí im rentabilnosť.

Iba dane a odvody občanov a  podnikateľov nestačia na financovanie sociálneho štátu. Preto po druhej svetovej vojne vznikol v západoeurópskych krajinách silný štátny sektor, ktorý účinne prispieval k blahobytu až dvoch tretín obyvateľstva a znížil nezamestnanosť v priemere na jeden a pol percenta. Situácia sa v západnej Európe podstatne zhoršila až čiastočnou privatizáciou, ktorú si vynútili nadnárodné korporácie. Slovenská spoločnosť potrebuje zisky aj zo štátneho podnikania, aby mala dostatok prostriedkov na lacné sociálne byty, na skutočne bezplatné zdravotníctvo a školstvo, na dôstojné dôchodky, ale aj na šport a kultúru. Na francúzskom exporte sa napríklad podieľa 1 500 štátnych podnikov a ďalších 1 300 súkromných podnikov s menšinovou účasťou štátu. Paríž a Berlín vyčnievajú nad priemerom európskych krajín aj preto, lebo majú vplyvný kolektívny sektor. Napríklad družstvá vznikli historicky v Nemecku a v súčasnosti je každý piaty Nemec v nejakom družstve – výrobnom alebo finančnom – a prosperujúce štátne podniky, akým je Deutsche Telekom majú svoje filiálky v zahraničí, vrátane Slovenska, odkiaľ privážajú veľké zisky.

V Spojených štátoch sa napríklad zo štátnej pokladnice v minulosti financoval rozvoj poľnohospodárstva a zavedenie telegrafu, v nedávnej dobe výskum vesmíru alebo vznik siete internetu. A mnohí tiež vedia, že v USA zachránil v nedávnej kríze krachujúce banky nie Rotschild, nie Ford ani Soros, ale štát – verejný sektor.

Slovenská vláda by mala podporiť rozvoj poľnohospodárstva, aby sme obnovili sebestačnosť v potravinách a namiesto dovozu ich vyvážali. Zároveň je nevyhnutné zabezpečiť na vládnej úrovni trh pre slovenské potraviny v obchodných reťazcoch, aby sa v nich predávalo minimálne 80% domácej produkcie, ako tomu je v západnej Európe.

Významným národným záujmom Slovenska musí byť ochrana ornej pôdy, ktorá sa v dnešnom kapitalizme zaberá pod stovky nových výrobných závodov zahraničných spoločnosti. Poľnohospodárska pôda a lesy tvorili odjakživa dedovizeň – prírodné bohatstvo, ktoré v každom čase zabezpečovalo obživu nášho ľudu a bolo jeho istotou. Dokonca dovolia vinice meniť na stavebné parcely, čo hraničí s barbarstvom.

Na Slovensku je nevyhnutné odzbrojiť zahraničnú finančnú moc a doplniť systém o  domácu štátnu banku aj o vlastnú poisťovňu. Aby naši občania a podniky dostávali lacnejšie pôžičky a pri sporení podstatne vyššie úroky. Aby naša vláda mohla využívať napr. zisky z povinného ručenia, ktoré platí každý majiteľ motorového vozidla a ktoré v súčasnosti končia v rukách zahraničných majiteľov poisťovní.

Kľúčové je definovať a presadzovať národno­-štátne ekonomické záujmy Slovenska, čo doposiaľ komplexne neurobila v oblasti hospodárskeho rozvoja žiadna ponovembrová vláda. Je najvyšší čas začať krajinu postupne oslobodzovať od neúnosnej zahraničnej ekonomickej závislosti a od dlhu vytváraním štátneho i zmiešaného sektoru aj podporou domácich malých a stredných podnikov odbúravaním prekážok pri ich podnikateľskej činnosti.

Východisko pre Slovensko treba hľadať tak v domácich ako aj vo svetových skúsenostiach. Krajiny známe ako vynárajúce sa ekonomiky – Brazília, Rusko, India Čína a ďalšie – sa vyhli do značnej miery svetovej kríze, stali sa motormi svetového rozvoja, zvyšujú rýchlosť produktivity práce, vytvorili vlastný model, ktorý sa vyhol područiu cudzích nadnárodných spoločností a bánk a je riadený vlastnými vládami. Tie vytvárajú pracovné miesta prostredníctvom nových výrobných odvetví a služieb I vlastnými technológiami, postupne odstraňujú nerovnosti a znižujú chudobu. Spoločné pre vynárajúce sa ekonomiky je, že strážia svoju ekonomickú nezávislosť, napĺňajú kritéria skutočného rozvoja, teda vytvárajú pracovné príležitosti a zmenšujú nerovnosti, a vehementne presadzujú svoje národno­-štátne záujmy. Je sa kde učiť i poučiť. Slovensko potrebuje vedomostnú a informačnú revolúciu zameranú na spoznávanie sveta, aby sa zapojilo do špičkových civilizačných procesov a zabezpečilo si blahobyt i nezdeformovanú demokraciu.

KSS je presvedčená, že iba vzdelaní ľudia, vyznajúci sa v súčasných procesoch svetového vývoja budú schopní oslobodiť svoj národ od ekonomickej okupácie a zabezpečiť mu prosperitu a demokraciu. Tá sa bude opierať nielen o slobodu, ale aj o rovnosť príležitosti všetkých občanov v úsilí o ľudské šťastie.